Nič od toho nečakaj ... a dostaneš všetko
MICHAELA ZAMARI
scénok bolo neúrekom a ja som si pripadala ako voayer. Akoby som nakúkala, síce s pozvánkou, cez kľúčovú dierku do spálne nie až tak cudzích ľudí(asi o to horšie
), pretože autorka mi ako cudzia vôbec nepripadá, keďže sme si pár slov na soc. sieťach vymenili a sledujem ju už roky. A to je asi jediné nanajvýš subjektívne mínus, ktoré voči knihe mám. Celkové hodnotenie to však neovplyvní. Autorka predsa nemôže za to, že jej doprajem nielen emocionálny kolotoč hlavných hrdinov, no okrem iného aj erotické scény, z ktorých by sa aj americké spisovateľky venujúce sa tomuto žánru, mohli priučiť minimálne s oroseným čelom.Ale aby ste si nemysleli, že Nič od toho nečakaj je len prachobyčajná sexovačka, tak vás musím vyviesť z omylu. Veľa sa rieši Adriánovo duševné zdravie, depresie, pocit menejcennosti, ale čo je skvelé, uvedomoval si svoj stav a riešil ho. Stretnúť Lesi bolo preňho ako vstúpiť z upršaného mraku rovno na slnkom zaliatu lúku, lebo presne taká Lesi bola. Milá, chápavá, dala Aďovi priestor, keď ho potreboval aj hrejivú náruč, keď to bolo to jediné, po čom túžil. Ale… kto dával pozor na to, ako sa cíti ona? Keďže už na začiatku sa dohodli na NIČ OD TOHO NEČAKAJ, bola Lesi miestami pod tlakom čo, ako a kedy povie alebo urobí, aby sa Aďo neuzavrel z obáv, že naňho Lesi tlačí. Práve toto som si všímala ja. Nuž, nie Aďove reakcie, ale tie Lesine. Neraz som mala chuť ním zatriasť so slovami „čo by si ešte chcel?!?”, avšak napriek tomu som ho mala rada. Chápala som, prečo sa stiahol, keď zacítil emócie a bolo mi ho ľúto, keď nedokázal povedať jasné nie využívaniu a razantné áno príležitosti, ktorá by mu zmenila život k lepšiemu. Obe postavy boli pre mňa inšpiratívne- okrem svojich pováh, aj umeleckými dušami. Robili čo ich napĺňalo, bavilo a verila som aj za nich, že sa svojou vášňou jedného dňa budú živiť. Lesina vášeň je v knihe perfektne skombinovaná s knihami, za to tlieskam a nikdy som nič podobné nevidela a Aďove hobby nám už autorka na svojich sieťach ukázala v podobe excelentej práce šikovných rúk.
Nesmieme zabudnúť ani na fascinujúce destinácie a aj keď nie som vášnivou cestovateľkou, môj manžel je. Si predstavte ako som sa škodoradostne vycierala pri brilantných opisoch Francúzska, Španielska či Škótska. Tak mu treba keď nečíta, ani nevie o čo prichádza.
Spojitosť s knihami A čo ak áno? a ich hrdinami, pričom vidíme ich posun v živote, je také milé pripomenutie Maji a Deniho a to, že bodka za príbehom neznamená úplná bodka. Vďaka šikovnosti autorky vidíme postavy po rokoch, je to ako zahliadnuť starých známych a zistiť, ako si nažívajú.
Rada by som ešte spomenula pár vecí.
•to, že je autorka aj vášnivou čitateľkou, ukázala v tejto knihe umne. Nielen tým, že pobehovala po meste v zahraničí a hľadala napr. Jamaica Lane (ulicu), ale najmä zmienkami rôznych odborných publikácii zaoberajúcimi sa duševným zdravým, či životným štýlom. V závere príbehu nájdete aj mnoho tipov na čítanie, ak sa zaujímate o tieto témy.
•k prvému bodu nadväzuje aj tento. Lesi a jej mudrovačky, ako to sama nazývala, boli nenásilne zakomponované do dialógov, či úvah hlavnej hrdinky. Je až k neuvereniu, akými poznatkami (či poznámkami v knihách?) autorka disponuje a vloží do svojho diela. Samozrejme, netýka sa to len ňou prečítanými náučnými knihami. Svoje vedomosti neraz preukázala počas ciest a prostredníctvom postáv poučila čitateľa zaujímavosťou o danom mieste.
•tretí bod bude patriť Lesi a jej mudrovačkám. Bolo ich dosť, jej úvahy boli občas akoby zhlukom myšlienok, zmätku, ale viete čo? Zamyslite sa nad svojimi myšlienkami, pocitmi… sú vždy “upratané”? Dávajú zakaždým vám samým zmysel? Pochybujem. Práve aj pre tento detail, by som dala nálepku knihe Nič od toho nečakaj… ako uveritelnejšia, autentickejšia a od Lesi s jej životnou filozofiou by sa mohol nejeden človek mnohému priučiť.
Na záver by som už len dodala, že moje názory sú výlučne subjektívne. Je v poriadku mať iný názor. Ja osobne som s knihou strávila viac ako dva týždne, pretože na mňa pôsobila priveľmi dobrodružne, vášnivo a emocionálne a snáď presne takto to autorka zamýšľala. Preto by som nevyčiarkla ani písmeno, nieto ešte celé odseky. Ak už sú recenzenti-bookstagrameri, ktorí sa oháňajú objektivitou a vzápätí odporučia autorovi mazať zo svojho diela, mali by sa zamyslieť asi v prvom rade nad svojimi výrokmi. Čo sedí mne, inému nemusí a je to v poriadku. Napriek tomu, nikto nemá patent na to, čo a ako je správne a už vonkoncom nie subjektívne preferencie (ako škrtanie) predostierať autorovi ako to, čo by bolo vhodné už v hotovom diele. Na to je priestor počas beta-readingu a pri korektúrach surového textu a ak autor nedostal podobné podnety, znamená to, že skupina ľudí, ktorí text kontrolovali, boli spokojní aj s obsahom- rovnako ako ja. Preto si pripusťme, že objektivita v recenziách (najmä) na instagrame svoje miesto rozhodne nemá.
PS: asi jediný príbeh na trhu, ktorý končí bodkočiarkou ;)
Za knihu ďakujem autorke Michaela Zamari
Nič od toho nečakaj si môžete zakúpiť tu a celú autorkinu tvorbu nájdete kliknutím sem
