Nič od toho nečakaj...

 Nič od toho nečakaj ... a dostaneš všetko

MICHAELA ZAMARI

Anotácia: Nepísaná dohoda znie jasne – Nič od toho nečakaj!

Ona má už po krk bizarných stretnutí cez zoznamovacie aplikácie, on sa ide pár mesiacov po svadbe rozvádzať.

Stretli sa v čase, keď sú obaja vyčerpaní zo znižovania nárokov, prispôsobovania sa druhým a zanedbávania vlastných potrieb. Dve umelecké duše, ktoré nutne potrebujú reštart! Preto pomyslia na to isté – načo sa viazať, ak existuje priateľstvo s výhodami? Len oni dvaja, úprimnosť a obojstranné potešenie.

Po jednej vyčerpávajúco krásnej noci im napadne, že by mohli víkendy stráviť opäť v posteli. Akurát izby sa môžu nachádzať v iných krajinách. Ceny nízkonákladových leteckých spoločností ešte nikdy neboli také lákavé. Spontánne teda investujú do leteniek na tri cesty.

A potom sa niečo katastrofálne po... kazí.

Dvaja tvrdohlavci, zopár vnútorných démonov a niekoľko európskych destinácií.

Oželejú zakúpené letenky, alebo vyriešia prvé problémy v raji?

A záleží vôbec na tom, kde vo svete sa nachádzajú, keď s nimi cestuje aj tá neskrotná chémia, ktorá ich sprevádza od prvého okamihu?

Michaela Zamari je známa svojou vášňou pre cestovanie a príbehy, s ktorými sa čitatelia dokážu stotožniť. S hlavnými postavami tentoraz prebrázdila škótske veľkomestá, temperamentné Španielsko, malebné zákutia Talianska či francúzsky vidiek. Zapnite si bezpečnostný pás a tešte sa na témy ako sebaúcta, humor, šteklivá intimita, duševné zdravie a všadeprítomná láska. Zveziete sa?

Zamari podľa mňa píše dva typy kníh. Jeden je taký, že z neho srší fantázia autorky a potom je tu ten, pri ktorom mám pocit, že som s Miškou najlepšia kamoška a pri pohári(alebo fľaši) vína mi rozpráva príbehy zo svojho života. Okrem Posledný džentlmen, ňou bola aj dilógia A čo ak áno?. Lenže pri novinke Nič od toho nečakaj… som to mala opäť ako „spoveď”. Nedokázala som autorku vyhnať z hlavy počas celého príbehu. Ono by to nebolo zlé, ale už na obálke je označenie 18+, tých scénok bolo neúrekom a ja som si pripadala ako voayer. Akoby som nakúkala, síce s pozvánkou, cez kľúčovú dierku do spálne nie až tak cudzích ľudí(asi o to horšie), pretože autorka mi ako cudzia vôbec nepripadá, keďže sme si pár slov na soc. sieťach vymenili a sledujem ju už roky. A to je asi jediné nanajvýš subjektívne mínus, ktoré voči knihe mám. Celkové hodnotenie to však neovplyvní. Autorka predsa nemôže za to, že jej doprajem nielen emocionálny kolotoč hlavných hrdinov, no okrem iného aj erotické scény, z ktorých by sa aj americké spisovateľky venujúce sa tomuto žánru, mohli priučiť  minimálne s oroseným čelom.

Ale aby ste si nemysleli, že Nič od toho nečakaj je len prachobyčajná sexovačka, tak vás musím vyviesť z omylu. Veľa sa rieši Adriánovo duševné zdravie, depresie, pocit menejcennosti, ale čo je skvelé, uvedomoval si svoj stav a riešil ho. Stretnúť Lesi bolo preňho ako vstúpiť z upršaného mraku rovno na slnkom zaliatu lúku, lebo presne taká Lesi bola. Milá, chápavá, dala Aďovi priestor, keď ho potreboval aj hrejivú náruč, keď to bolo to jediné, po čom túžil. Ale… kto dával pozor na to, ako sa cíti ona? Keďže už na začiatku sa dohodli na NIČ OD TOHO NEČAKAJ, bola Lesi miestami pod tlakom čo, ako a kedy povie alebo urobí, aby sa Aďo neuzavrel z obáv, že naňho Lesi tlačí. Práve toto som si všímala ja. Nuž, nie Aďove reakcie, ale tie Lesine. Neraz som mala chuť ním zatriasť so slovami „čo by si ešte chcel?!?”, avšak napriek tomu som ho mala rada. Chápala som, prečo sa stiahol, keď zacítil emócie a bolo mi ho ľúto, keď nedokázal povedať jasné nie využívaniu a razantné áno príležitosti, ktorá by mu zmenila život k lepšiemu. Obe postavy boli pre mňa inšpiratívne- okrem svojich pováh, aj umeleckými dušami. Robili čo ich napĺňalo, bavilo a verila som aj za nich, že sa svojou vášňou jedného dňa budú živiť. Lesina vášeň je v knihe perfektne skombinovaná s knihami, za to tlieskam a nikdy som nič podobné nevidela a Aďove hobby nám už autorka na svojich sieťach ukázala v podobe excelentej práce šikovných rúk.

Nesmieme zabudnúť ani na fascinujúce destinácie a aj keď nie som vášnivou cestovateľkou, môj manžel je. Si predstavte ako som sa škodoradostne vycierala pri brilantných opisoch Francúzska, Španielska či Škótska. Tak mu treba keď nečíta, ani nevie o čo prichádza.

Spojitosť s knihami A čo ak áno? a ich hrdinami, pričom vidíme ich posun v živote, je také milé pripomenutie Maji a Deniho a to, že bodka za príbehom neznamená úplná bodka. Vďaka šikovnosti autorky vidíme postavy po rokoch, je to ako zahliadnuť starých známych a zistiť, ako si nažívajú.

Rada by som ešte spomenula pár vecí.

•to, že je autorka aj vášnivou čitateľkou, ukázala v tejto knihe umne. Nielen tým, že pobehovala po meste v zahraničí a hľadala napr. Jamaica Lane (ulicu), ale najmä zmienkami rôznych odborných publikácii zaoberajúcimi sa duševným zdravým, či životným štýlom. V závere príbehu nájdete aj mnoho tipov na čítanie, ak sa zaujímate o tieto témy.

•k prvému bodu nadväzuje aj tento. Lesi a jej mudrovačky, ako to sama nazývala, boli nenásilne zakomponované do dialógov, či úvah hlavnej hrdinky. Je až k neuvereniu, akými poznatkami (či poznámkami v knihách?) autorka disponuje a vloží do svojho diela. Samozrejme, netýka sa to len ňou prečítanými náučnými knihami. Svoje vedomosti neraz preukázala počas ciest a prostredníctvom postáv poučila čitateľa zaujímavosťou o danom mieste.

•tretí bod bude patriť Lesi a jej mudrovačkám. Bolo ich dosť, jej úvahy boli občas akoby zhlukom myšlienok, zmätku, ale viete čo? Zamyslite sa nad svojimi myšlienkami, pocitmi… sú vždy “upratané”? Dávajú zakaždým vám samým zmysel? Pochybujem. Práve aj pre tento detail, by som dala nálepku knihe Nič od toho nečakaj… ako uveritelnejšia, autentickejšia a od Lesi s jej životnou filozofiou by sa mohol nejeden človek mnohému priučiť.

Na záver by som už len dodala, že moje názory sú výlučne subjektívne. Je v poriadku mať iný názor. Ja osobne som s knihou strávila viac ako dva týždne, pretože na mňa pôsobila priveľmi dobrodružne, vášnivo a emocionálne a snáď presne takto to autorka zamýšľala. Preto by som nevyčiarkla ani písmeno, nieto ešte celé odseky. Ak už sú recenzenti-bookstagrameri, ktorí sa oháňajú objektivitou a vzápätí odporučia autorovi mazať zo svojho diela, mali by sa zamyslieť asi v prvom rade nad svojimi výrokmi. Čo sedí mne, inému nemusí a je to v poriadku. Napriek tomu, nikto nemá patent na to, čo a ako je správne a už vonkoncom nie subjektívne preferencie (ako škrtanie) predostierať autorovi ako to, čo by bolo vhodné už v hotovom diele. Na to je priestor počas beta-readingu a pri korektúrach surového textu a ak autor nedostal podobné podnety, znamená to, že skupina ľudí, ktorí text kontrolovali, boli spokojní aj s obsahom- rovnako ako ja. Preto si pripusťme, že objektivita v recenziách (najmä) na instagrame svoje miesto rozhodne nemá.

PS: asi jediný príbeh na trhu, ktorý končí bodkočiarkou ;)

Za knihu ďakujem autorke Michaela Zamari 

Nič od toho nečakaj  si môžete zakúpiť tu a celú autorkinu tvorbu nájdete kliknutím sem